PIATY PAMÄTNIK OBETIAM KOMUNIZMU V NITRE. „A NENÍ TO MÁLO, ANTONE PAVLOVIČI?“
Nitra je v niektorých ohľadoch zvláštne mesto. V celom meste nie je jediný pamätník venovaný SNP.
Pamätnú tabuľu s bustou mladého antifašistu Eugena Gudernu sme nechali na budove gymnázia napospas piaristom, ktorí ju po reštitúciách barbarsky strhli a dnes na ňu sadá prach v depozitári Ponitrianskeho múzea.
A macošské chovanie k antifašistickej tradícii Nitry potvrdzuje aj fakt, že s výnimkou pár jednotlivcov nemáme pod Zoborom ani len šajnu o miestnom rodákovi Karolovi Gabulovi Krížovi, pilotovi interbrigád a hrdinovi Španielskej občianskej vojny…
Zato pamätníkov obetí komunizmu v meste nájdete hneď štyri (pred mestským úradom, na budove väznice, na budove tržnice a na Dome módy).
A to nepočítam nešťastnú maľbu na budove Domova opatrovateľských služieb z minulého roku.
Ale primátor si povedal, že to nestačí. A tak ideme do centra mesta ešte vtesnať niekoľko kusov Berlínskeho múru.
Nitra bude len 18. mesto s kusmi Berlínskeho múru – vyžíva sa v unikátnosti primátor. Mohli by sme byť však ešte unikátnejší.
Čo tak vybudovať v Nitre pamätník obetí kapitalizmu, pán primátor? Nielen desiatok zastrelených robotníkov počas prvej republiky v Rumanovej, Košútoch, Krompachoch, Hlohovci či Pohorelej a ďalších obciach. Ale najmä desiatok tisíc ľudí bez domova, samovrahov, ktorí nevideli východisko z extrémne zložitej sociálnej situácie, do ktorej ich uvrhli nové pomery po novembri 89.
Nevinné obete ponovembrovej mafie, obete exekútorov či všetkých tých mŕtvych, ktorí prišli o život len kvôli katastrofálnemu stavu zdravotníctva, alebo ľudí uvrhnutých do extrémnej chudoby po prepúšťaniach veľkých štátnych podnikov.
Aj v našom regióne sa takto ocitli tisícky rodín na pokraji existenčnej priepasti. Rodiny prepustených zamestnancov Calexu, Dusla, Plastiky, Pozemných stavieb, Mieru, Plety, Nitrianskych strojární a množstva ďalších závodov, ktoré v divokých 90. rokoch prišli o základné istoty.
