18.7 C
Nitra
utorok, 9 augusta, 2022

Artur Bekmatov: Politiku chápem ako priestor, v ktorom môžem zmeniť veci k lepšiemu

Mgr. Artur Bekmatov, PhD. je slovenský ľavicový politik a redaktor. Vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, kde pôsobil aj ako doktorand. V súčasnosti žije v Nitre na Chrenovej a málokto vie, že je synovcom komunálnej političky Marty Rácovej z Nitry. Vie naozaj dobre písať a to, či je aj dobrý politik, nechám na vaše posúdenie.

Artur Bekmatov: Politiku chápem ako priestor, v ktorom môžem zmeniť veci k lepšiemu
Artur Bekmatov

Mohli by ste sa predstaviť? Odkiaľ pochádzate, mnohí sa čudujú vášmu priezvisku, kde ste vyrastali a študovali?

Pochádzam od Nitry. Presnejšie z Cabaj-Čápora. Tu som vyrastal, do škôlky som chodil v Nitre, v Cabaji zase na základku. Po čase sme sa však odsťahovali. Otec pochádza z bývalého ZSSR a istý čas sme žili kvôli jeho práci v Rusku. Po návrate na Slovensko sa naša rodina usadila na strednom Slovensku, ale keď som si mal vybrať vysokú školu, voľba bola jasná: nitrianska UKF a návrat do rodného kraja. Vrátil som sa teda do známeho a príjemného prostredia, navyše študovať to, čo ma baví – novinárčinu. 

V detstve sme sa teda dosť sťahovali, čomu sa ale paradoxne teším. Mal som možnosť spoznať nielen nových ľudí v rámci Slovenska, ale aj nové zvyky či kultúru v zahraničí.

Čomu sa profesijne venujete, alebo vás živí politika? 

Žijem politikou, no z politiky nežijem. Mám plnohodnotné zamestnanie a politike sa venujem až po pracovnej dobe. Alebo pred ňou skoro ráno. Má to svoje výhody aj nevýhody. Pozitívom tohto stavu je, že nie som odtrhnutý od každodenných problémov bežných ľudí: viem, čo to je riešiť dilemu či platiť nájom, alebo hypotéku. Cítim každomesačné zdražovanie potravín. Kolabujúce zdravotníctvo a nevyhovujúcu úroveň dopravy zažívam každodenne tak ako všetci ostatní. 

Rozdiel je v tom, že po práci, alebo pred ňou mi začína ďalšia zmena. Neplatená. Píšem stanoviská, články, absolvujem rokovania, alebo neformálne stretnutia, komunikujem s regionálnymi štruktúrami nášho hnutia a tak ďalej. Uvediem nedávny príklad: v jeden nedávny štvrtok som vstával o štvrtej ráno, aby som stíhal prísť pred šiestou do Beluše, kde zamestnanci strojárskej firmy začínali ostrý štrajk. Chcel som sa trochu porozprávať s týmito ľuďmi – aké majú podmienky v práci, aké boli posledné rokovania so zamestnávateľom, vyjadriť im podporu. O nejakú hodinku som už bol na ceste do Nitry, aby som bol načas v práci. Poobede som zase venoval odpovediam do jedného rozhovoru a večer komunikácii s odborármi a zamestnancami z niekoľkých fabrík, ktorí sa nám začali ozývať na základe toho, že sme podporili štrajk v Beluši. Po takomto dni je človek dosť unavený, čo je daň za to, že nevisíte na šnúrke od gatí žiadneho oligarchu.

Artur Bekmatov: Politiku chápem ako priestor, v ktorom môžem zmeniť veci k lepšiemu

Máloktovie, že vy máte vlastne politiku v rodine, vaša teta Marta Rácová dlhoročná nitrianska poslankyňa. Ako ste sa teda k politike dostali? Bola to téma, keď si rodina sadla a debatovala o tom, v akom stave je naša spoločnosť?

Teta je pre mňa prototypom komunálneho politika. Myslím, že pre obyvateľov Klokočiny sa snažila vyboxovať maximum vždy bez ohľadu na aktuálnu politickú atmosféru či zloženie zastupiteľstva. K politike som sa však dostal inou cestou, na základe toho, čo som zažíval. Boli to najmä roky 2002-2003. Rodičia prišli v krátkom čase o prácu a len s ťažkosťami si hľadali novú. 

Nerozumel som tomu, ako je možné, že si dvaja pracovití a vzdelaní ľudia v produktívnom veku nemôžu nájsť zamestnanie, z ktorého by dokázali uživiť rodinu. Na základe toho som začal – napriek nízkemu veku – citlivejšie vnímať aj politiku. Opatrenia druhej Dzurindovej vlády, najmä ministra práce Kaníka, vtedy uvrhli tisíce slovenských rodín do existenčných problémov. Rástla nezamestnanosť a ceny potravín. Rómovia na východe sa začali búriť a vláda na nich nasadila armádu. Tieto, ale aj ďalšie udalosti formovali moje názory do dnešnej podoby, kedy som presvedčený, že v súčasnom kapitalistickom systéme je vždy na prvom mieste zisk a až potom dôstojnosť človeka či verejný záujem. Zo všetkého sa stal tovar – zo zdravia, vzdelania, spravodlivosti, ale trebárs aj zo založenia si rodiny. Ak peniaze máte (čo môže o sebe povedať maximálne tak horných desať tisíc), tak žijete bezproblémový život. Ak ale patríte medzi dolných 99% obyvateľstva, tak váš život vyzerá takto: Máš zdravotný problém? Zaplať! Súdiš sa? Zaplať! Chceš na výšku – máš na to? Chcete s partnerom dieťa – môžeš si to dovoliť?

Takéto nastavenie spoločnosti je úplne zvrátené. 

Ako ste sa dostali k Edovi Chmelárovi, čím vás oslovil?

Eda som spoznal najprv ako učiteľa na vysokej, prednášal nám dejiny žurnalistiky. Neskôr som ho začal výraznejšie registrovať pred prezidentskými voľbami. Oslovilo ma najmä to, že sa nebál kritizovať kapitalizmus, postaviť sa na stranu pracujúcich ľudí a tvrdo, no slušne, pomenúvať veci pravým menom. 

Artur Bekmatov: Politiku chápem ako priestor, v ktorom môžem zmeniť veci k lepšiemu
Stále v teréne

Ste predseda mimoparlamentnej Socialisti.sk, prečo práve táto strana, čo je na nej príťažlivé? Máte iba 30 rokov, prečo ste presvedčený socialista? Vlastne, aké hodnoty uznávate?

Hnutie Socialisti.sk som pomáhal Edovi Chmelárovi zakladať. Keďže s Edom, ale aj ďalšími členmi Socialistov, máme hodnotový rebríček nastavený veľmi podobne (sociálne – ekologicky – mierovo), tak nie je o čom. Navyše, sa nám podarilo vytvoriť subjekt, ktorý je absolútne nezávislý od akýchkoľvek oligarchov, teda subjekt, ktorý môže hájiť záujmy bežných ľudí a nie sponzorov.

Politický systém pred roka 1989 ste nezažili. Máte na tú dobu nejaký názor?

Ak sa pýtate na systém pred rokom 1989, tak mal svoje pozitíva aj negatíva. Myslím, že by bolo chybou, snažiť sa o jeho návrat. Na druhej strane si však povedzme narovinu – najmä v sociálnej oblasti toto zriadenie ponúkalo bežným ľuďom také vymoženosti, na ktoré sa súčasný kapitalizmus nechytá ani po troch dekádach.

Naši rodičia a starí rodičia mali po strednej škole istotu práce a bývania. Najväčšie problémy mladých rodín boli či sa dostanú na dovolenku do Juhošky, alebo či sa im podarí uplatiť vedúceho v elektre, aby sa dostali skôr k farebnej telke. Porovnajte si to so životom mojej generácie. Po škole máme problém nájsť prácu. Roky prežívame so stiahnutým zadkom od výplaty k výplate, pričom bez pomoci „mama hotelu“ by sme neprežili. Ak sa chceme osamostatniť, tak máme na výber len to či budeme polovicu výplaty platiť ako nájomné alebo ako hypotéku. Nehovoriac o tom, že svadba a založenie si rodiny sa stáva ekonomickou otázkou. Veľa ľudí sa jedného dňa zobudí, zistia, že majú po 35ke a že celý ich doterajší život bol o prežívaní z mesiaca na mesiac.

Ďalšia vec, ktorá súvisí s minulým režimom – absolútne sme rezignovali na plánovanie. Doslova sa toho slova bojíme a z jedného extrému, v ktorom sa plánovalo všetko do poslednej rolky toaletného papiera, sme prešli do druhého extrému, v ktorom sa neplánuje vôbec nič. Všetko sa necháva na náhodu. A to je nesprávne. Musíme mať predsa víziu, kde chceme vidieť Slovensko o desať či pätnásť rokov. Víziu Slovenska, v ktorom budú žiť naše deti.

Artur Bekmatov: Politiku chápem ako priestor, v ktorom môžem zmeniť veci k lepšiemu
Počas štrajku v Beluši

Ste kritický, ako funguje politika dnes?

Ak vyhráte voľby, tak v prvom rade musíte odovzdať výpalné zahraničným zbrojovkám. Potom musíte vrátiť požičané (aj s mastnými úrokmi) sponzorom, ktorý vám financovali kampaň. Potom si nakradnete vy. Po takejto rabovačke zostane v štátnej kase minimum financií, ale z tohto minima sa musí platiť všetko ostatné – sociálny systém, infraštruktúra, zdravotníctvo, školstvo, kultúra. Logicky to nepokryje ani štvrtinu potrebných výdavkov, a preto sa všetko len pláta – tak, aby nám to tu do volieb nepopadalo na hlavy. Jednoducho povedané: toto nie je spravovanie štátu, ale štvorročnice chaotickej improvizácie.

Nedávno som hovoril so starostami obcí z okolia Zvolena, ktorí roky požadujú výstavbu obchvatu Zvolena, pretože nápor nákladnej dopravy prúdiaci cez ich obce je enormný. Na ministerstve dopravy ich pred pár týždňami vypoklonkovali s tým, že na výstavbu sa ročne môže vynaložiť 800 miliónov eur. Takže žiadny obchvat. Ani teraz, ani o rok. Ani o dva. 800 miliónov je 0,8% HDP, čo je žalostne málo. Na zbrojenie sme tento rok vynaložili 2% HDP. A to sa ešte ministrovi obrany máli a deklaruje, že nasledujúce roky to bude ešte viac. Takéto nastavenie štátu je choré. Potrebujeme ho prevrátiť z hlavy opäť na nohy. A to dokážeme len tak, že začneme plánovať. Pracovať na dlhodobej vízii rozvoja Slovenska. Nie na jedno či dve volebné obdobia. Ale na 10 či 15 rokov. A otvárať aj témy, ktoré budú v tom období aktuálne ako skracovanie pracovného času.

Angažujete sa nejako aj v prostredí, v ktorom bezprostredne žijete a pôsobíte, ako?

V práci často cestujem po obciach nitrianskeho kraja. Preto na vlastnej koži zažívam problémy nášho regiónu. Nejde mi napríklad do hlavy, ako sa môžeme tváriť, že západné Slovensko je vysoko rozvinutý región, pričom realita oblastí okolo Šiah, Želiezoviec či Štúrova je veľmi podobná hladovým dolinám na východe či juhu republiky a je evidentné, že aj tento región si vyžaduje osobitnú pozornosť.

Problémy však vnímam aj v lokalite, v ktorej priamo žijem. Teda v Nitre a na sídlisku Chrenová: znečistenie odpadkami, výtlky na chodníkoch, v lete nedostatočná kosba, ale napríklad aj problémy, ktoré prináša doba. To sú elektrické kolobežky. Poviem však narovinu, že pri niektorých problémoch je vyslovene únavné neustále upozorňovať príslušné inštitúcie, aby sa problému venovali. Napríklad odpadky. Štve ma mnoho lokalít, ktoré sú na Chrenovej znečistené. Ale budem vypisovať, obvolávať, doprosovať sa? Načo? Raz-dva razy za mesiac so snúbenicou, prípadne pár priateľmi ideme a odpadky vyzbierame.  Z víkendu nám to ukrojí len dve-tri hodinky. Keď sme hotoví, tak ideme na pivko, pokecáme… 

Myslím, že niečo podobné, len vo väčšom dnes chýba. Niečo ako boli kedysi akcie Z. Mesto alebo obec dali prostriedky a obyvatelia si sami zveľadili svoje okolie. Nielenže sa skrášlilo sídlisko či obec, ale takéto brigády posilnili spolupatričnosť komunity a zvýšili lokálpatriotizmus. Keď tak nad tým premýšľam, tak možno by sme mohli na Chrenovej takéto niečo rozbehnúť…

Prečo vás politika láka, kto je vaším vzorom, a čo ňou chcete zmeniť?

Nepovedal by som, že politika je pre mňa lákadlom. Chápem ju ako priestor, v ktorom môžete buď zmeniť veci k lepšiemu, alebo minimálne upozorňovať na problémy, ktoré bežného človeka trápia, avšak médiá a zvyšok politickej scény ich ignorujú. A to je mojou motiváciou – meniť veci k lepšiemu.

Zo súčasných politikov, žiaľ nemôžem nikoho považovať za vzor. Mladším čitateľom možno tie mená nebudú hovoriť nič, ale vzor si beriem z politikov ako Ladislav Novomeský, Vladimír Clementis, Gustáv Husák, Miroslav Válek či Vladimír Mináč. Pre súčasnú dobu síce platí, že čím je politik primitívnejší a konfrontačnejší, tak tým lepšie, ja to však vnímam úplne opačne. Politik by mal byť vzdelaný, rozhľadený a pred svojim egom a emóciami uprednostňovať vyšší záujem. Teda hájenie práv ľudí, ktorých zastupuje. Vyššie menovaní boli vzdelaní, kultúrni a kultivovaní muži, po ktorých v politike zostal kusisko dobrej práce. Z ponovembrových politikov sa im približoval len Ladislav Ballek.

„Dajte si pozor na slovenského politika, ktorý ani nerecituje, ani necituje, ba ani sa len nedovoláva slovenských básnikov!“ napísal svojho času Vladimír Clementis a myslím, že práve pre súčasnosť je tento výrok veľavravný.

A čo by som chcel zmeniť? Jednoznačne priority štátu. Prioritou sa musí stať bežný človek a jeho dôstojnosť.

Pripravila a pýtala sa Henrieta Ďurovová

Reagovať môžete na redakcia@nitranoviny.sk

Ak sa vám článok páči, zdieľajte ho na Facebooku a dajte o ňom vedieť svojim priateľom. Pridajte sa k nám aj na Telegrame https://t.me/nnnoviny. Ďakujeme.

Prečítajte si tiež

Najnovšie články